Metal Gear Rising: Revengeance - Recenzia

Odklon od špionážnej akcie je v sérii Metal Gear novinkou. Hideo Kojima sa tentokrát spojil s tímom Platinum Games, aby spoločne vzdali hold Raidenovi, kybernetickému ninjovi, rozpoltenému bojovníkovi za spravodlivosť.

 

MGR: Revengeance sa odohráva niekoľko rokov po udalostiach z Metal Gear Solid 4: Guns of the Patriots. Raiden pracuje pre PMC (Private Military Company) spoločnosť Maverick momentálne na zákazke pre jeden africký štátik. Cieľom je nastoliť poriadok a stabilitu v regióne.

Ale na scéne sa objaví iná PMC s názvom Desperado, ktorá unesie a následne popraví vodcu krajiny. Vraj treba naštartovať vojnovú ekonomiku. Raiden v súboji prichádza o pár častí tela. Našťastie je už dávno kybernetizovaný, takže stačí doplniť nové diely, porobiť pár vylepšení a nová verzia Raidena sa vydáva po stope Desperádov.

V rukách dvoch štúdií

Ak ste hrali niektorú z Metal Gear hier, tak už asi viete, čo vás čaká po príbehovej stránke. Hideo Kojima znovu prináša mix politických intríg, sprisahaní, nezmyselností vojny a kritiky kapitalizmu a vojny všeobecne. Okrem toho množstvo precízne nastrihaných animácií, presýtených príbehovými dialógmi. A veľa volania s kolegami z Mavericku. Veľa, veľmi veľa telefonovania. Ale naozaj veľa.

Vývoj samotnej hry bol v rukách Platinum Games, autorov neskutočne prehnaných, ale zábavných akčných hier Vanquish a Bayonetta. Je jasné, že medzi zmieňovanými hrami a MGR ľahko nájdeme paralely – najvýraznejšie je práve spomaľovanie času.

Nie je prekvapením, že táto dualita v prístupe dvoch štúdií spôsobuje aj isté problémy. Napríklad akcia je neskutočne svižná a rýchla, v ostrom kontraste s kvantami dialógov a „telefonátmi“ – každý si má s Raidenom čo povedať a aj uprostred misie sa jednoducho musia donekonečna vykecávať. Ešte aj umierajúci porazení bossovia majú tendenciu dlho rozprávať. Ak nepatríte k skalným fanúšikom MGS hier, asi sa veľmi rýchlo skamarátite s tlačidlom na preskakovanie dialógov. Nielen, že hra krásne funguje aj bez týchto obkecávačiek, ale masívne sa spolieha na znalosti z Metal Gear univerza, bez ktorých sa dialógy stávajú ťažko dekódovateľnými.

Aj hrateľnosť je trochu zvláštne ovplyvnená dvomi odlišnými prístupmi. Do šialene intenzívnej akcie od Platinum sa vyslovene nehodia občasné pokusy o stealth, ktoré sem Hideo naočkoval. Veď aj tak, stealthové rozsekanie nejakého robota na kusy sprevádzajú zvuky trhaného kovu, kvílenie mechanických častí a následná explózia. Čo je na tom stealthové? Snaha o integráciu prikrádania sa do hry je podľa nás len pokusom o hlbšie prepojenie s univerzom Metal Gear, ale nie je tu namieste.

Ale inak je to bomba, páni!

Nezaoberajme sa už podivnými (z)javmi v hre. A rozhodne sa nimi nenechajte zmiasť. MGR je akciou nabitá a do každého vlákna presiaknutá hra. Ak nemáte radi veľa rečí, jednoducho preklikajte všetky animácie a dialógy a ostane vám čisté jadro v podobe krásne vybrúseného herného diamantu.

Akcia je svižná, protivníkov požehnane, boss-fighty zábavné. Hra sa s ničím nebabre a podľa hesla „all killers, no fillers“ do všetkého vhupne hlavou napred. Za zhruba päť hodín čistého herného času obletíte zemeguľu, zajazdíte si na motorke, skrotíte si mechanického psa, rozpárate cez štyri stovky protivníkov, zahráte sa na samaritána, zohráte kľúčovú úlohu vo veľkej konšpirácii, budete s mečom bojovať proti „mechom“ o veľkosti paneláka a postavíte sa tvárou v tvár americkému kapitalizmu.

Ak budete sledovať aj príbeh, objavíte rozpoltenú Raidenovu osobnosť, obohatíte sa o nové poznatky z univerza Metal Gear, a dokonca je tu aj možnosť precvičiť si mozgové závity na viacerých politicko-filozofických tézach, ktoré Hideo Kojima tak rád do svojich hier vkladá. Pozor na to, väčšina z nich dáva zmysel a dokonca je aj pravdivá, séria Metal Gear je vo svojej podstate manifestom pacifizmu a liberalizmu. Ale to by chcelo inú, akademickú diskusiu.

Akcia, akcia, akcia

Raiden hneď od začiatku vládne samurajským mečom. Hoci v základnej ponuke sú len dva útoky (silný a slabý), nikdy sme nemali pocit, že volíme medzi rýchlym, ale slabým, a pomalým, ale silným útokom. Prepájanie rozličných pohybov je krásne plynulé, pričom dynamicky vznikajú kombá. Jeho pohyb po bojisku sa dá skôr prirovnať k baletnému predstaveniu – s takou eleganciou švihá mečom.

Trochu divná je absencia „úskokov“ – Raiden sa nevie útokom vyhýbať, uskakovať. Namiesto toho sa musíte naučiť „vykrývať“ útoky protiúdermi mečom. Je to technika, ktorú sa musíte precízne naučiť zvládať, posunúť ľavý joystick smerom, odkiaľ ide útok, a stlačiť štvorček. Paradoxne je to zároveň tlačidlo pre ľahký útok. Naučiť sa vykrývať útoky chce trochu cviku a môže byť pre niekoho frustrujúce. Pritom zníženie náročnosti na „easy“ spôsobí to, že hra asistuje pri vykrývaní a hra sa stáva až príliš ľahkou. Nezvládnutie vykrývania je v prvej polovici hry ešte tolerované, ale ručíme za to, že posledných pár bossov nie je možné inak poraziť.

Samozrejme, že na vás hra chrlí kvantá a kvantá nepriateľov. Od najjednoduchších, kyberneticky modifikovaných žoldákov cez vrtuľníky, kyborgov, Gekkov a inú, pre Metal Gear typickú háveď, až po bizarné kolosálne mechanizované obludnosti vyprodukované vojnovou ekonomikou. Ich likvidácia je čistým pôžitkom, našťastie sa pohybujú rýchlo, zo všetkých strán a pokúšajú sa vás obkolesiť tak, aby nebolo ľahké ich zasiahnuť. V konečnom dôsledku však všetci dopadnú rovnako.

Najlepšou zábavou, ktorá asi nikdy neomrzí, je „Zandatsu“ – teda moment, keď sa spomalí čas a môžete svojho protivníka precízne naporcovať na kusy. Vyznačí sa na ňom pritom špecifické miesto a ak sa vám ho podarí trafiť, dostanete sa k vytúženej odmene – k jeho chrbtici. Šťavy z mechanizovanej chrbtice sú pritom pre Raidena životne dôležité, dobíja si z nich energiu a uzdravuje sa. Prepnúť sa do „režimu meča“ môžete vlastne kedykoľvek a čas spomaliť vždy, keď máte naplno dobitú energiu, ale len niektorých protivníkov môžete rozseknúť hneď – ostatných treba najprv trochu oslabiť. Seká sa pritom pravým joystickom. Je to vyvážený a zábavný systém, ktorý z rozsekávania protivníkov na kusy robí kľúčovú hernú mechaniku.

Na konci každého levelu hra automaticky ponúkne možnosť modifikovať Raidenove kybernetické telo. Za nazbierané body si môžete dokupovať rôzne vylepšenia – nové telá, nové sekundárne zbrane, väčšie baterky, viac životnej energie, naučiť sa nové techniky boja... Nájdete tu užitočné aj pekné vylepšenia, avšak nič z toho však nemá na hru taký veľký vplyv, ako vaše schopnosti.

Nebola by to japonská hra, keby ste v nej nemohli nazbierať hromadu vecí. Zbierate tu všetko možné, od artworkov, 3D modelov, granátov, zbraní cez VR misie až po upgrady pre Raidenovo telo a odťaté ruky vybraných protivníkov. Vylepšovanie schopností a zbieranie vecí v hre sú motiváciou pre opätovné hranie – keď už nie pre zábavu samotnú ani kvôli hlbšiemu pochopeniu trochu uleteného príbehu, tak aspoň pre možnosť nazbierať úplne všetko v hre a naplno preskúmať jej možnosti.

Filmové kompozície a technologický zázrak

Ak by ste chceli, aby vaša hra mala úchvatne spracované scény a animácie, a aby celá pôsobila ako jeden veľkolepý film, mali by ste sa obrátiť na pána Kojimu. Rovnako, ako to dokazuje v každej svojej hre od MGS2, aj MGR je takmer filmovým zážitkom. Súboje s bossmi sú nádherne komponované a najmä pri najnižšej náročnosti, keď netreba veľmi riešiť techniku hrania (aka: button masher), sme mali z hrania pocit ako pri sledovaní filmu.

Modely väčšiny postáv sú veľmi detailne spracované a hlavne dobre naanimované. Zamrzí však, že niektoré postavy sú dosť odfláknuté. Napríklad Doktor je vymodelovaný veľmi jednoducho.

Fascinujúci je však „režim meča“ a spomaľovanie času. Rozsekávanie pohybujúcich sa objektov a postáv na malé kúsky podľa ľubovôle je postrach všetkých procesorov. Napriek tomu sa vývojárom podarilo optimalizovať engine tak, že staručká PS3, na ktorej sa hra recenzovala, všetko s prehľadom zvládala bez framedropov, mrznutia či iných podobných nepríjemností. Je to malý technologický zázrak. Potom ľahko odpustíme, že niektoré prostredia sú trochu nudné a že nie každá postava je dokonale vymodelovaná.

Koniec dobrý, všetko dobré

Spolupráca Kojima Productions a Platinum Games sa prekvapivo vydarila. Iste, hra má svoje muchy, hlavne vďaka rozdielnym prístupom k tvoreniu hier u oboch štúdií, ale považujeme ich za kozmetické detaily. V jadre MGR ponúka kvantá skvelej zábavy a dokonale vybrúsenej akcie. Ak by sme to mali vyjadriť v jednej vete, tak celá hra na nás pôsobí ako keby sa ONI (Bungie, 2001) zrazila s Vanquish (Platinum Games, 2010) zrazili dokopy so sériou Metal Gear. Výsledok sme si vychutnávali plnými dúškami. Nemusí to byť však pre každého.

Informácie o hre

Game Cover
Metal Gear Rising: Revengeance
Platforma: PS3
Žáner: Blesková akcia
Výrobca: Kojima Productions, Platinum Games
Distribútor: Konami
Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: GameExpres.sk
Zaujala vás táto hra? Objednajte si ju na GameExpres.sk

Naše hodnotenie

85%
 
Liberálne sekanie
  Klady
  • Zandatsu a spomaľovanie času
  • voľné rozsekávanie takmer čohokoľvek
  • žiadne framedropy ani mrznutie
  • takmer filmový zážitok
  • intenzita akcie
  • kustomizácia (zbrane, kostýmy...)
  • rozšírenie Metal Gear univerza
  • preskúmanie charakteru Raidena
  Zápory
  • krátka herná doba
  • stealth sekvencie
  • priveľa "telefonovania"
korekcia: Zdenka Schwarzová

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

Sledujte nás

Odber noviniek

Gamesite.sk