Najnovší výlet do pekla v podaní Grasshopper Manufacture sa podaril. Ako by tomu v tomto prípade mohlo byť inak, keď sa projektu ujala trojica zvučných mien japonskej hernej scény. Shinji Mkami, Akira Yamaoka a Suda 51. Horda démonov, hektolitre krvi, jedna pekná blondínka a výsostne impulzívny mexický demon hunter so svojou vernou, vždy ukecanou lietajúcou lebkou. Na niečo som ešte zabudol? No jasné, zvrhlých bossov a ešte zvrhlejší humor.
Kreatívne duo v podobe hlavy Grasshopper Manufacture Goichiho Sudy, ktorý si urobil meno dnes už takmer kultovými dielami ako Killer 7 a No More Heroes, a nemenej známeho tvorcu Resident Evil 4, Shinjiho Mikamiho, zanechalo na Shadows of the Damned svoj nezmazateľný autogram. Ide totiž o hru tak trochu sa vymykajúcu dnešným nastoleným štandardom prinášajúc so sebou nejaký ten čerstvý vzduch do momentálne čoraz viac amerikanizovanej japonskej produkcie. Volajte túto hru ako chcete, geniálnou, zvrátenou, či nepochopiteľnou, má v sebe však presne jeden z dôvodov, prečo sme si východné hry tak obľúbili.
StoD je hororovou strieľačkou, no napriek nepopierateľnej podobnosti so žánrovým kolegom ako napríklad Dead Space, sa pri nej budete báť len ťažko. Skôr „kosiť od smiechu“ . Pretože tak koncentrovanú dávku sarkazmu, drsných hlášok a vulgarizmov, pri ktorých sa zakaždým od srdca zasmejete, nájdete naozaj v máloktorej hre. Scenár prekypujúci perlami stavia hlavne na ústrednej dvojici postáv, ktoré si jednoducho musíte zamilovať. Garcia Hotspur, ťažký borec a chladnokrvný démonobijec v jednom, a jeho večne rozprávajúci sidekick Johnson alebo aj vznášajúca sa lebka, fakľa, búchačka a motorka v jednom. Garcia je odhodlaný vymiesť s celým podsvetím podlahu len z jediného dôvodu. Jeho milovaná Paula sa totiž dostala do pazúrov Fleminga, samotného šesťokého vládcu pekla, takže jediné možné riešenie je vystrieľať si cestu až do centra diania, jeho zámku. A Johnson, ako ex-démon, vám na tejto pozoruhodnej ceste naprieč smrti bude ochotne asistovať ako sprievodca. Že to nebude jazda pre slabšie žalúdky si už vydedukoval dúfam každý.
Práve kamoš Johnson je tu zbraňou hromadného ničenia, ktorou budete klátiť celé zástupy zatratencov, odstreľovať im hlavy a amputovať končatiny. Napriek tomu, že hra nie je verná survival žánru, nábojov a zdravia máte vždy plno. Pokojne môžete strieľať aj za chôdze, prvé čo vás pri kontakte s ňou napadne je práve Resident Evil 4. Shinji Mikami sa skrátka nezaprie, a tak obe hry zdieľajú takmer identický systém ovládania a koridorového postupovania. V zásade platí, že kameru máte celý čas fixne umiestnenú za zadkom, alebo skôr ramenom aby sme boli presnejší a postava postupuje len vpred a do strán. Zmenu smeru a mierenie ovládate pravou páčkou, alebo môžete využiť otočku o 180°. Taktiež je tu dostupný šprint alebo úskok do strán. Táto schéma je sama o sebe vo svojej podstate vybrúsená ako diamant a funguje takmer bez problémov , problém však môže nastať u ľudí, ktorí sú zvyknutí na dnešný zabehnutý štandard u 3rd person strieľačiek. Treba však dodať, že ovládanie hre veľmi dobre sedí aj napriek tomu, že neoplýva jednou z hlavných daností Resident Evilu. Strachom zo smrti a adrenalínovými stretávkami s nepriateľmi, kedy každý váš výstrel môže byť posledným. V SotD jednoducho deratizujete bez väčších problémov všetko, čo vám príde pod nos.
Ďalším problémom, ktorý určite mnoho ľudí nepoteší, je maximálna linearita hry, ktorá zachádza až do typického RE syndrómu nemôžem-vyskočiť-na-tie-schody-treba-obísť-celý-cintorín. Hra sa až okato drží svojej predefinovanej trasy a ako čoskoro zistíte, aj zdanlivo skryté a vedľajšie odbočky sú nevyhnutné pre ďalšie napredovanie. Napriek tomu zostáva jadro samotnej hrateľnosti takmer nedotknuté, v preklade nenormálne chytľavé. Môže za to naozaj šikovné využitie a kombinovanie všetkých prítomných herných elementov, ktoré sú v akurátnom pomere tak, aby nezačali nudiť. Vezmime si napríklad trojicu perfektne vyvážených zbraní, na ktoré sa Johnson dokáže premeniť. Ku klasickej pištoli sa pridáva odpaľovač lebiek aka brokovnica a guľomet, ktorý páli zuby (takzvaný zubomet). Všetky tri sú pre prehľadnosť farebne odlíšené, čo sa prejaví ohňom na pochodni, ktorou si po celý čas svietite na cestu, a zároveň slúži aj ako efektívna zbraň na blízko. Všetko sa dá nazbieraním diamantov upgradovať, čo nekončí len pri zvýšení účinnosti, kapacite a rýchlosti. Každým porazeným bossom sa vám jedna z nich nahradí novšou verziou, takže na pištoľ časom dostanete míny, zubomet sa vylepší o navádzané zuby a brokovnicou si s nepriateľmi doslova zahráte bowling.
Napriek svojej linearite okrem iného (a možno práve preto) exceluje skvelý level design, ktorý popri nápaditých pekelných scenérii často kombinuje súboje s jednoduchšími logickými hádankami, ktoré perfektne podfarbujú hrateľnosť. Hlavne vďaka využitiu temnoty, ktorá z času na čas zahalí okolie. V temnote začne Garciovi po krátkom čase ubúdať zdravie a často krát je jediným spôsobom ako ju odohnať preč pomocou Light Shotu rozsvietiť koziu hlavu na stene. Tá je väčšinou dobre skrytá a rozpoznať ju musíte len na základe charakteristického mečania. Neskôr sa stretnete aj s ohňostrojom, ktorý má rovnaký, avšak dočasný efekt, či rukou, ktorú treba ručne-stručne uzavrieť, aby ste znovu mohli vidieť svetlo. Neustálym kombinovaním s ďalšími mechanizmami ako hľadanie kľúčov (krmiva, skúste si to predstaviť) alebo triafanie weak spotu na odomknutie dverí si vás hra doslova priková k obrazovke. Sekundárny palebný mód, teda vyššie spomínaný Light Shot má uplatnenie okrem hádaniek aj v súbojoch, pričom ním môžete na pár sekúnd zmraziť nepriateľa, alebo ho zbaviť vrstvy temnoty, ktorá ho robí nesmrteľným, čím sa nám opäť otvárajú dvere k diverzite súbojov a hernej náplni ako takej.
Nevyhnutnosťou sú aj VIP (Very Special Pendejo) démoni, alebo skôr familiárnejšie nazývaní bossovia. A tí vás miestami dosť potrápia, nie však tým zábavným spôsobom. Práve bossovia totiž často krát v ostrom kontraste so zvyškom hry hľadajú nápaditosť a vyžadujú opakovanie tej istej činnosti do zblbnutia, najčastejšie triafanie do červených orbov, ktoré majú umiestnené na tele. Až na úplne prvého – kanibala Georga, ktorý pripomínal čistý Resident Evil, sa pri súbojoch s bossmi budete nudiť, čo je obrovská škoda. Z ďalšieho nepochopiteľného dôvodu mal niekto nutkanie do hry napchať otravné a frustrujúce pasáže, spomeniem napríklad opakujúci sa prípad, keď vás vaša milá posadnutá Paula naháňa po chodbách, čo bol asi nevydarený pokus nanútiť hre niečo, čo sa s ovládaním priam bije. Alebo tri levely v podobe minihry s papierovou 2D grafikou, čo síce poteší oči, ale zbytočne potrápi vaše nervy.
Nebudem sa tu ďalej rozpisovať s tým, že hra toho po grafickej stránke veľa neponúka, že nevyzerá nijak výnimočne, možno až priemerne, pretože to vôbec nie je o tom. Skôr sa zameriam na zvukové spektrum, pretože to je jedným slovom geniálne. To zahŕňa ako skvelú hudbu, ktorá privodí spomienky na klasické Tarantinovky s tou pravou mexickou príchuťou, tak aj zvukové efekty ako také. Mať tak domáce kino, pomyslím si, že za mnou na stene niekto prežúva seno. Zdá sa, že Akira Yamaoka, autor hudby do legendárneho Silent Hillu je stávka na istotu. V neposlednom rade mi nedá nespomenúť dabing postáv, ktorý je ako inak než na jednotku. Steve Blum a Greg Ellis v hlavných úlohách s dialógmi, nad ktorými ostáva hlava stáť opäť raz dokazujú že sú videoherná špička.
Hijo de puta!
Hra je plná neotrelých dizajnérskych nápadov, originálnych herných mechanizmov a koniec koncov aj plná morbídnosti, sexuálnych narážok a celkovo aj tej japonskej inakosti. Práve preto si nájde svoju pevne danú cieľovú skupinu, a práve preto sa taktiež s najväčšou pravdepodobnosťou nedostane medzi širšie publikum, napriek tomu, že sa jej chopila EA. Originalita za každú cenu holt nechutí každému. Vás ostatných nech to ale v žiadnom prípade neodrádza, pretože Tiene Zatratených sú divokou pekelnou jazdou naprieč dosť zvláštnym herným svetom, ktorý je ale zábavný od začiatku do konca. Veď v ktorej inej hre sa na dopĺňanie zdravia pije absinth a tequila?
{embed_video }