Svet, v ktorom sa odohráva Zaklínač je mi známy, pretože som, vďakabohu, čítal Sapkowskeho knižnú predlohu, ktorá je mimochodom asi tá najlepšia fantasy, akú som kedy držal v ruke. Niežeby som tu ukrýval skrytú reklamu, ale UŽ AJ BEŽTE A KÚPTE SI TO (päť dielov, päť hníh, veľa peňazí ale dobrá investícia).
Upozornenie: Táto hra je určená pre hráčov nad 18 rokov, čiže pre dospelých, preto očakávajte citáty z hry v podobe dosť ostrých vulgarizmov. To len aby sa nepovedalo. Ja som vás varoval!
Kto by náhodou nevedel, kto je zaklínač, nehral prvý diel, ani nečítal román, nech mi dovolí pár informácií práve z knihy. Geralt z Rivie sa narodil čarodejnici Visenne a bojovníkovi Korinovi. Krátko po narodení zobrala Geralta jeho matka na miesto výcviku zaklínačov – do pevnosti Kaer Morhen (kde sa odohráva úvodná časť prvej hry). Geralt prežil množstvo mutácií počas zaklínačskej skúšky, za čo získal priam neľudské, nadprirodzené fyzické i mentálne schopnosti ako napríklad zrýchlené reflexy, rýchlosť, silu či neuveriteľný sluch. Akoby však nestačilo, že skúšku prežili iba štyria z desiatich, podstúpil Geralt ďalšie experimenty, ktoré z hŕstky adeptov prežil len on sám. Okrem traumy z výcviku Geralt stratil všetok pigment vo vlasoch a mutácie ho takisto pripravili o plodnosť. Po výcviku sa Geralt vydal robiť to, na čo bol stvorený – nájomného zabijaka príšer…nuž, každý si na chlebík zarábame ako vieme.
Sapkowskeho svet je síce nápaditý a fantasy, ale kto by čakal limonádu a la Pán Prsteňov, mohol by byť zaskočený – temno a reálnosť, chamtivosť, pýcha, zrada, politikárčenie či dokonca aj rasizmus sú tu cítiť na každom kroku. A autori hry sa predlohy držali, nebáli sa ísť do vulgarizmov či sexu a snažili sa zachovať ducha knižnej predlohy, nie však príbeh, ten je alternatívny a s knihou veľa spoločného nemá.
Aj keď som mal z prvého zaklínača dobrý dojem, predsa len mu čosi chýbalo. Prílišná rozťahanosť a vytýčené chodníčky mi vôbec nesedeli. A nesedeli mi ani niektoré otravné dialógy a questy. Dosť som si teda sľuboval od nového pokračovania a že rozhodne nie som sklamaný…Teda, tie chodníčky tu bohužiaľ ostali. Nemožnosť zísť z cesty, prejsť sa medzi stromami len tak, ako to napríklad poznáme z Gothica či Elder Scrollsov ma teda dosť mrzí, ale čo sa dá robiť. Ono by to až tak neprekážalo, veď tých cestičiek je pomerne dosť, ale predsa len natrafíte na miesta, kde sa budete chytať za hlavu. Stačí totižto, že sa dostanete na nejaké vyvýšené miesto či schody, kde vás obkolesia nepriatelia a vy nemáte žiadnu možnosť úsjť, pretože Geralt s nadľudskými silami nedokáže zoskočiť z metrovej rímsy. A takisto nedokáže spadnúť do jamy či priepasti, kde by sa mimochodom dali skopávať nepriatelia.
Hmmm. Kritika? No musel som to zo seba dostať hneď na úvod, pretože práve takáto banalita dosť zásadne ovplyvňuje súboje a pre mňa osobne zráža hodnotenie o 10 percent. Ak to prežijete, ešte si kopnem a potom už na vás vyvalím všetky tie dôvody môjho nadšenia. Tak napríklad inventár. Je síce pekne namaľovaný, ale prečo, prečo sú rovnaké predmety po jednom a nelogicky rozhádzané v rámci jednej kategórie? Prečo mám medzi zbraňami tri rovnaké položky roztrúsené v celom zozname? Nestačilo by mať informáciu Železný meč – 5x tak ako to funguje v každej podobnej hre? Nie, zjavne nie, vy ich tam máte nalistované päťkrát a ešte k tomu kade-tade a triedenie inventáru sa tým pádom stáva ďalším questom, avšak maximálne otravným. Inak je ale systém prehľadný a aj na tých milión možností sa zvyknúť dá. A budete ich aj musieť využívať. Aj na najnižšej náročnosti sa totižto mechanickým sekaním ďaleko nedostanete, a to je dobre. Pred každým vstupom do jaskyne či pred nejakým questom, kde sa dá očakávať uvítacia komisia, si môžete/musíte šľahnúť.
Chápte ma dobre, Geralt síce má superschopnosti, ale tie sú závislé od požitia jednorazových časovo-obmedzených elixírov či mutagénov, ktoré sú zasa permanentné. A aby to nebolo jednoduché, dá sa to urobiť len ak nablízku nie je žiaden zloduch či príšera. Oplatí sa preto často „sejvovať“, pretože takto si aspoň ušetríte elixíry na horšie časy. V prípade, že vás zaskočí smrť v boji, čo mimochodom bude pomerne častý jav, stačí si loadnuť predošlý sejv.
Ovládanie je intuitívne a až na nemožnosť invertnúť myš nemám výhrad. Pohľad z tretej osoby je prehľadný, avšak vo väčších bitkách vám môže vaše chaotické pohybovanie s myšou dostať kameru do dosť nemožných uhlov. Je to ale vec zvyku a hlavne cviku. Geralt unesie obmedzené množstvo výbavy, preto musíte dobre zvážiť, s čím budete bojovať. Na príšery platí strieborný meč, ktorý ešte môžete potierať rôznymi olejmi, po čase vyprchajúcimi. No a na zvyšok protivníkov som si zatiaľ vystačil s mečom, ale rozhodne treba skúsiť halapartňu, sekeru či palcát. Podstatné je nezaspať na vavrínoch a priebežne u kováčov či obchodníkov sledovať, čo ponúkajú. Neraz vám totiž k výrobe super zbrane bude chýbať surovina, ktorú nie a nie násjť a nakoniec zistíte, že ju celý čas máte pod nosom v obchode. Vývoj postavy sa môže uberať štyrmi smermi, možností je neúrekom, no levely pribúdajú poskromne, čiže zaplniť všetky talenty sa vám podarí asi ťažko, a ak už, tak až niekde ku koncu hry.
Zatiaľ čo RPG prvky používajú zabehnuté rutiny, príbeh a s ním súvisiace questy to je už niečo iného. Autori sľuby nelineárnosti splnili a ja sa už neviem dočkať, kedy začnem hrať hru znova a úplne inak. Príbehová hrubá linka je síce spoločná, ale počas vášho putovania učiníte veľa rozhodnutí, ktoré váš postup hrou pozmenia. Na začiatku, počas výsluchu vo väzení ide síce len o prehodenie poradia misií podľa toho ako odpovedáte, ale neskôr už sa budú diať veci podľa toho, ako konáte a hovoríte. Od úplnej nelineárnosti to má síce ešte ďaleko, ale aj tak je lepšie mať dve či tri možnosti ako hrať stále to isté dookola. Toto všetko sú veci, ktoré by hráčovi boli na figu bez úžasného príbehu, perfektných dialógov a úžasne stvárneného sveta a postáv v ňom. A toto všetko nový Zaklínač má.
Už v prológu, kde sa postupne dozvedáte, prečo Geralt skončil spútaný v žalári a otĺka ho dvojica sadistických bacharov som krochkal blahom. Rafinovaný spôsob, akým ma hra vtiahla do deja je pútavý, pôsobí ako AAA filmový trhák a pritom je to proste hra, ktorá vás jednoducho prilepí k monitoru a už nepustí. Po hollywoodskom úvode, kde sa riešia typické politické šarvátky hrubou silou, prichádza prvá rozsiahla kapitola, kde výprava zakotví v lesnom mestečku Flotsam. Tu sa začína to pravé dobrodružstvo, kde si Geralt príde „na svoje“.
Teda myslel som tým poslanie, boj, a tak podobne. Samozrejme, že nemôže chýbať sociálny život v podobe posedávania v krčme či užívania si s peknými ženami, z ktorých podstatnú časť tvoria šľapky. A sex kartičky boli konečne nahradené prirodzenými nahými scénami, kde si to náš hrdina rozdáva s milenkami dokonca na niekoľko spôsobov, hotová kámasútra. Škoda len, že sa zasa pozeráme na nápadne rýchlo zostrihané cut-scény, čo je síce oproti minulej časti obrovský pokrok, ale nie je to ono. Ja by som pokojne začlenil interakciu v podobe mačkania WSAD kláves alebo aspoň posúvania myšou. Veď keď mohla čarodejnica v knižnej predlohe sračkovať každú chvíľu a Geralt ju musel nosiť na chrbte, prečo by hra, ktorá má na škatuli 18-ku v krúžku, nemohla obsahovať takéto minihry.
No, nechal som sa uniesť, takže späť do reality. Svet v ktorom sa odohráva Zaklínač 2 je veľmi živo a uveriteľne stvárnený. Tak napríklad vo Flotsame žijú ľudia a neľudia (elfovia, trpaslíci) ktorí dokonale tvoria kulisu akéhosi stredovekého mestečka, skôr osady. Dospelí sa venujú svojej práci, deti pobehujú po ulici a pokrikujú po Geraltovi. Oplatí sa len tak prejsť mestom a sledovať, čo kto robí. Mäsiar napríklad pracne spracováva mäso, vedľa kuchár varí polievku, kováč kuje, darmožráči postávajú v temných zákutiach, opilci vysedávajú v krčme, rybár sa snaží čosi chytiť v miestnom prístave. Síce to nie je nič, čo by sme nevideli už inde, ale detailnosť a vernosť správania sú úctyhodné. A pozor, väčšina z nich má svoj scenár a že sa ku každému obyvateľovi môžete aj ozvať, to je úplná samozrejmosť. Odpovede, to je už iná káva. Väčšinou sú strohé, slušné ale aj oplzlé. Veď posúďte sami: „Říkals něco, nebo sis jenom usral?” alebo „Mé lidi ve Flotsamu… Jasně, žerou, šukaj a serou společně s náma…“ alebo “S takovou bandou kokotú by Loredo neubránil přístav ani před ožralým drvoštěpem, natož před Iorwethem“. No a jeden z tých ožratých si na celé kolo pospevuje takýto song: „Malej elfík po cestě hopsal, fena jeho mať! Trpajzl ho do řiti kopal, fena jeho mať! Nech toho mizero zasraný, fena tvoje mať! Nebo ho vrazím do tvý mámy, fena její mať!“ Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že originálny dabing či už je anglický alebo poľský je skvelo nahovorený a české titulky, klobúk dole, akoby kvalitou rovno z knihy vypadli.
Správanie ľudí je ovplyvnené aj počasím či dennou/nočnou dobou. V noci je vonku takmer ľudoprázdno a keď prší, ľudia to náležite ofrflú a schovávajú sa pod strechami. Animácie postáv sa síce po čase stále opakujú, ale až na výnimky (vojak, ktorý dookola močí do kríkov) to vyzerá prirodzene. Pochopiteľne, že mimo mestské hradby platí iný poriadok. Vydať sa do lesa v noci znamená rozhodne väčšie riziko výskytu príšer ako cez deň. Pochopiteľne, že niektoré NPC a questové postavy, ktoré nejako zapadajú do scenára sú vybavené náležitou komunikáciou. Toto je jedna z mála hier, kde ma dialógy nenudia, kde čítam všetko, kde je príbeh zaujímavý a má spád. Celkovo mám z tejto hry pocit, a to sa budem opakovať, že ide o veľmi kvalitný fantasy film.
Korunu tomu všetkému dodáva vypiplaná fantasy prezentácia. Grafika totižto nie je len pekná, ale je aj účelová. Je ako tie fantasy maľované obrázky, ktoré väčšinou slúžia ako artworky k hrám. Poliaci zamakali na svojom novom engine, ktorý dokáže vykúzliť jednu scenériu krajšiu ako druhú. Okrem maniakálne detailných scenérií totižto vždy potrebujete engine, ktorý vám to všetko pekne nasvieti a tu autori udreli klinec po hlavičke. Svetlo sa tu totižto ráta v reálnom čase, nie pomocou light-mappingu. Vďaka postprocess efektom sa z tejto hry stáva úžasné predstavenie. Napokon dookola vidíte obrázky, ale v pohybe je ten zážitok ešte hlbší. Tvorcovia enginu chceli, aby sa vízie výtvarníkov a umelcov, ktorí sa podieľali na umeleckej stránke hry do bodky stvárnili v hre, pravda, v rámci rozumných medzí. Každopádne, takéto stvárnenie hradov, miest, lesov, riek, jazier, vodopádov, príšer či postáv som ešte nevidel. Odporúčané požiadavky sú mierne poddimenzované, ale taký je už dnešný marketing. No keď už kvôli ničomu inému, tak aspoň kvôli tejto hre si zadovážte aspoň predposlednú generáciu grafických kariet, stojí to rozhodne za to. Osobitnou kapitolou je použitie 3D technológií. Ja osobne som aj napriek vysokým hardvérovým nárokom skúsil 3D Vision, čo na mňa zapôsobilo presne takisto ako keď som prvýkrát videl 3D film v kine. Slovom úchvatné divadlo, ktoré si však vychutnáte naozaj len na nadupanom počítači. Za vizuálom nezaostal ani zvuk a hudba. Zaklínač 2 je v každom ohľade kvalitné majstrovské dielo, a tak sa dočkáte až neuveriteľne reálneho priestorového zvuku, ktorý dokonale navodí tie správne emócie. Soundtrack je nevtieravý, ale v mnohých momentoch zapamätateľný, na rozdiel od iných RPG titulov, kde v pozadí len niečo lenivo pobzukuje.
Nový Zaklínač sa hrá veľmi dobre. Napriek občasným bugom v AI či v grafike, ktoré dúfam čoskoro odstránia záplaty, si to náramne užívam. Hru som ešte stále nepokoril, ale nie je to preto že by som sa jej nevenoval dostatočne, je to preto, lebo si to proste užívam. Stačí, keď poviem, že v lese sa dá stráviť celý jeden virtuálny deň pozorovaním, ako sa mení svetlo, farby, život navôkol. Striedanie dňa a noci je síce poriadne natiahnuté, no stojí to za to divadlo. Odhadujem, že hracia doba zahŕňajúca hlavný quest, popri tom motkanie, plnenie vedľajších questov, zasa motkanie, kochanie sa výhľadmi a podobne, zaberie čistých 50 hodín. Dosť? Si myslím. A najlepšia na tom je možnosť, či priam povinnosť si zahrať znova a vydať sa inou cestou. Zámerne som nejako nepitval príbeh, pretože verím, že sú tu hráči, ktorí sa k tomuto skvostu ešte nedostali. Dúfam však, že som ich ostych prekonal a už si brúsia virtuálne meče. Zaklínač 2: Vrahové Králů je aj napriek masívnej marketingovej kampani prekvapením, minimálne v umeleckom a grafickom spracovaní ale aj v podaní celého príbehu. Nech žijú hry z postsocialistických štátov!