Napísať výstižnú recenziu na priemernú hru je niekedy ako za trest. Dobrej, v tomto prípade skôr sedí slovo nadpriemernej, hre znesiete komplimenty za to, ono a tamto. Naopak mizernému titulu vytknete veci, ktoré ho tiahnu ku dnu večného zabudnutia hráčovho záujmu. Ak ste teda dešifrovali príklad správne a spojili si ho s titulkom, zistili ste, že štúdio Cyanide znovu neprekročilo svoj tieň. I keď našliapnuté malo celkom sľubne – Styx: Master of Shadows je priemerná hra, čo treba podotknúť hneď na začiatku.
Recenzia v stovke slov…
No a prečo je dobré na to upozorniť? Pretože priemer, v číselnom hodnotení najpresnejšie vystihujúcich 50 percent, je v hráčskej a kritickej terminológii najrelatívnejší pojem. Nie to samotné slovo, ale význam, ktorý so sebou prináša. Konkrétne sa to dá odpozorovať na zahraničných hodnoteniach, kde v komentároch jedna skupina ľudí tvrdí, že hra je dobrá, prihliadnuc na produkčné kvality, druhá zase hru zatracuje. A nakoniec sa dostávame do bodu, kde nemôžeme povedať ani jedno, ani druhé. Jediné, čo nám zostáva, je konštatovať, že hra je jednoducho čistý priemer. Nič viac, nič menej.
Rozveď a obháj to!
V Styx: Master of Shadows sa ujímame roly rovnako menného goblina Styxa, o pol metra nižšieho Garretta, pričom taktiež výškovo aj povahovo pripomína leprikóna z filmu Mládeži neprístupné. Jeho hlavnou úlohou je dostať sa do srdca architektonického pekla s názvom Akenash, ktorý v ňom skrýva tzv. WorldThree, produkujúci pre vás liečivo-kúzelný nektár menom Ambra. S ním získavate aj nadprirodzené schopnosti, v hre znázornené ako krátkodobá neviditeľnosť alebo zaostrenie pohľadu na veci, s ktorými môžete interagovať. Samotný príbeh je obeťou mnohých klišé a myslím si, že nemá vôbec cenu ho ďalej rozpitvávať a radšej si povedzme, ako to je s jeho prevedením.
Tu vám jeho „B-čkovitosť“ v rámci rozprávania bije do očí hneď v úvode hry. Jednoduchá, miestami až smiešna, prezentácia za pomoci obrázkových ilustrácií a nezaujímavých postáv opustí vašu pozornosť už po dobehnutí prvej sérii cut-scene, a je dosť možné, že ich časom budete už len otrávene preskakovať. Koniec koncov to o príbehu ani nie je, takže sa nemusíte báť, že vynecháte nejaký zásadný zvrat, respektíve jeho vysvetlenia typu prečo, začo, načo…
Z čoho sme už mali lepšie pocity, je hrateľnosť. Titul v tomto stavia na istotu, čo sa týka funkčnosti dizajnu, a hrá na notu sympatie hráčom, ktorým sa páčilo Dishonored a séria Thief. Od každého si prepožičiava niečo a mixuje do celku, ktorý, ako sme sa zmienili, funguje, no stále máte pocit, že kopec vecí by sa dalo spraviť lepšie, obrúsiť pri nich hrany, alebo minimálne ich o niečo vylepšiť. Začnime od hlavy, čo je samotný stealth – nemu sa všetko podmieňuje a na ňom všetko stojí. Veľkým plusom sú rozhodne rozsiahle lokácie, kde nájdete dostatok ciest, ako sa dopraviť k danému cieľu. V tomto si hra berie za príklad práve Dishonored, kde ste nemalijednu cestu, dve cesty, ale štruktúru pozostávajúcu s dostatočne veľkých úrovní na to, aby ste na slovíčko izolovanosť nepomysleli ani na okamih.
{embed_video &list=UUaLdl0827np4QVPESo794og }
Môžete preletieť nad hlavami nepriateľov, prekľučkovať medzi nimi, akoby boli len kužeľmi, alebo sa môžete trochu zašpiniť od archetypu kanalizačného systému. Zatiaľ čo Dishonored so sebou v každej úrovni nesie pár desiatok NPC, v Styxovi sú to skôr stovky, čo nám prišlo neskutočne prehustené, neprirodzené, a tak nejako nasilu naverbované. Rozdielne menovatele má aj súboj. V ňom Styx vzhliada skôr ku Garrettovi než ku Corvovi, čo sa odráža aj na celkovej dynamike postupu. Keď vás nepriateľ spozoruje a už niet cesty, ako sa súboju vyhnúť, kamera zaostrí na daného protivníka, a vašou úlohou je odraziť jeho útok/niekoľko útokov v štýle QTE, aby ste na neho mohli zaútočiť vy. Nadviažuc na začiatok recenzie, súboj je jedným z relatívnych aspektov hry. Dostal som sa do diskusie, v rámci ktorej polovica ľudí tvrdila, že im spomínaný súboj neprekáža, a že je zámerne náročný, aby ste boli motivovaní sa mu vyhnúť. Zostatok diskutérov ho naopak preklínalo a vravelo, že je jednoducho odfláknutý.
Tichí a obozretní budú odmenení
Osobne sa prikláňam skôr k prvej skupine, a aj keď je pravda, že ma súboj otravoval, jeho zmysel som dokázal pochopiť. Autori chcú čistokrvnú stealth záležitosť, tak načo navrhovať nejaký sofistikovaný, príliš akčný súbojový systém? V tomto smere pred vás vývojári stavajú aj rôzne „tiché“ výzvy, za splnenie ktorých získavate skúsenostné body. Tie následne môžete po skončení každej úrovne investovať do niekoľkých možných vylepšení v jednoduchom RPG systéme. Klasicky tu nájdete perky v oblasti skrývania, tichého zabíjania, rozšírenia inventára alebo ovládania klonov. Áno, medzi krátkodobou neviditeľnosťou a zmenou videnia tú máte aj možnosť vytvoriť si akéhosi impa pomocníka, ktorý vám pomáha s otváraním dverí alebo odlákaním pozornosti.
Styx nie je žiaden bojovník, preto aj všetky výzvy sú zamerané len na nebojovú časť hrateľnosti: „Prejdi úroveň bez povšimnutia“, alebo „Zozbieraj všetky mince roztrúsené na šírke celej oblasti“. Výzva s mincami a finálne aj prítomnosť mincí samotných nám však prišla ako vec nedotiahnutá a znova tak trochu naverbovaná nasilu, aby ste v tom svete mali aj čo zbierať. Hra vás odmení len vtedy, keď ich zozbierate všetky, čo vo väčšine misií predstavuje 40 rôzne rozhádzaných drobných. V prípade, že ich však zozbierate len 39, hra to nijako nereflektuje a vo finále je to to isté, akoby ste nezobrali nič.
Ešte sa vráťme k stealth systému a pripomienkam, ktoré by bol hriech nespomenúť. Keďže ste goblinom, vašou improvizovanou skrýšou sa na krátky čas môže stať napríklad priestor pod stolom, čo je skvelá vec. Skvelé už však nie sú animácie hlavného hrdinu, ktorý často bez toho, aby ste sa stoličky alebo vedra fyzicky vlastne dotkli, o dané predmety zašramotí a privolá tým na miesto stráže. Tie síce prekypujú inteligenciou šumiacej trávy, no v tomto prípade neváhajú a ochotne sa pod daný stôl pozrú, pričom vás s radosťou spod neho vytiahnu.
Tmavošedá šedosť
Do kolónky priemeru, bohužiaľ, budeme musieť zaradiť aj grafické spracovanie, bežiace pod tretím Unreal Enginom . Skutočne nepotrvá dlho a po zhruba hodinke vás už po zvyšok hrania dizajn úrovní nijako neprekvapí. Celkový vizuál z možnej palety farieb mieša len kombináciu tmavého okru, svetlej hnedej a miestami žltej. Ako istý „doping“ pre atmosféru je to fajn, avšak žiadnych dych berúcich scenérií sa nedočkáte.
Nový Styx: Master of Shadows zdedil veľa génov po Of Orcs and Men. Nezáživné grafické spracovanie, súbojový systém uviaznutý tak na pol ceste a umelá inteligencia s celkovou anestéziou nie sú práve lákadlá, ktoré by hru vo vašich očiach nejako túžobne vykreslili. Pokiaľ to však titulu odpustíte a obľubujete zároveň žáner stealthu ako takého, nachystajte si 15 až 20 hodín slušného zakrádania sa v tieni a zhasínania všadeprítomných pochodní. Plus, samozrejme, ešte zhruba 30 eur za hru samotnú na Steame, kde vám navyše výzvu tichého postupu môžu okoreniť aj zaujímavé achievementy. Úplne nakoniec ešte odôvodním číselne hodnotenie, na ktoré som narážal hneď na začiatku. Upozorňoval som na čistý priemer, t. j. matematicky logicky vyjadrených čistých 50 percent. Ste však fanúšikmi stealthu rovnako ako ja a páčil sa vám zároveň Dishonored s Thiefom? V tom prípade si k nim pripočítajte ďalších 10 percent, ako som to urobil aj ja.
Informácie o hre
Žáner: Akčná stealth hra
Výrobca: Cyanide Studio
Distribútor v GB: Focus Home Interactive
Distribútor v SR: COMGAD
Zaujala vás táto hra? Objednajte si ju na GameExpres.sk