„Vtedy sme najviac nešťastní, ako keď strácame lásku“. Tieto slová rakúskeho psychiatra Sigmunda Freuda ma osobne prenasledujú celý život. Rozumiem vlastne vôbec, čo láska znamená, alebo sa len tvárim, že viem? Je to len vyjadrenie milostného vzťahu medzi dvoma osobami opačného pohlavia alebo sa ňou dá označiť aj napríklad citový vzťah jednej osoby k zvieraťu? Po dohratí tejto krásnej hry od štúdia Ubisoft Montpelier som si vôbec nie istý, či som niekedy vlastne chápal jej pravej podstate.
Aj keď sú vojnové konflikty jedným z najhorších ľudských vynálezov, môžem úprimne povedať, že oddanosť a bezhraničnú lojálnosť dokáže človek oceniť, bohužiaľ, až v takýchto stavoch núdze. Je to pravdepodobne len ďalší z dôkazov našej inteligenčnej nedokonalosti a vysoko sa predvádzajúcej prvotriednej namyslenosti, ktorou nechávame naše pýchou zmietané zahmlené pohľady na život ovládať naše kedysi čisté srdcia.
Načo sú nám vlastne vojny, keď sa z nich len ako síra z nemeckých bômb ruka v ruke tiahnu tie tri prekliaté, všetko živé kosiace vlastnosti – utrpenie, nenávisť a všadeprítomná bieda. Sú tu skutočne len preto, aby sme si konečne dokázali ceniť to, čo a koho máme? Naozaj to my, samozvaní páni sveta, inak nedokážeme? Je mi taktiež veľmi smutno, keď si sám pred sebou musím priznať, že ja nie som ani zďaleka odlišný. Som človek, človek nedokonalý, homo imperfectum.
Aj keď som si vedomý, že píšem recenziu na počítačovú hru, rád by som sa skôr zameral na jej hlbšiu podstatu než na suchpárne vymenovanie herných súčastí a mechaník, ktoré obsahuje. Samozrejme, úplne to vynechať nemôžem, a každopádne ani nechcem, no po spustení záverečných tituliek si každý určite uvedomí jej pravý podtext. Valiant Hearts: The Great War sa totižto nesnaží klamať hráčov vlastným telom, nesnaží sa zavádzať a určite vie, že po stránke hrateľnosti neponúka nejaké originálne herné prvky. Kdeže jej osobitosť a unikát tkvie v niečom úplne inom, a pre súčasné hry nie tak veľmi typickom prvku, v jej posolstve. Nech to už teda znie akokoľvek klišé.
Čo vo vás samotných vyvoláva slovo vojna a ako by ste zareagovali, keby ste sa mali v sekunde zbaliť a odísť niekam ďaleko od svojej rodiny, lásky, detí či všeobecne pokojného života? Presne takýto osud postihol smutných hrdinov hry, tie chrabré srdcia, ktoré boli odtrhnuté z rodinného tepla a vrhnutí do spárov, zkostnatelých pahýlov ľudského primitivizmu. Jeden okamih stačí na to, aby sa život obyčajnej roľníckej rodiny zmenil od základov. Francúzky farmár a jeho nemecký zať zrazu stoja na opačných bojujúcich stranách, zatiaľ čo sa ich najmilovanejšia osoba, Marie, snaží s práve narodeným synom prežiť vojnu spôsobujúcu krutú biedu. Na druhej strane sveta práve dezertuje americký vojak tak veľmi túžiaci po pomste za smrť svojej manželky. V Belgicku sa vydáva pomáhať raneným mladá ošetrovateľka a na nemeckom fronte si práve svoje odbíja vojenský cvičený pes.
Všetky tieto zdanlivo ničím neprepojené blúdiace duše majú spoločný cieľ, pochopiť nezmyselnosť konania tých „nad nimi“, ktorí sú vinní za to, že sa z ľudských schránok stávajú ako keby znetvorené kakafonické obrazy zvrhlých maliarov. Túžba po pomste, túžba prežiť, túžba po odlúčenej láske. Stojí to všetko trápenie ale za to? Má to cenu, zmariť ľudské životy len pre naplnenie svojich cieľov? Osudy postáv sa začnú preplietať, a to dá vzniknúť novým nerozlučným priateľstvám. Priateľstvo medzi ľuďmi, priateľstvo medzi človekom a zvieraťom, to ničím nerozbitné puto, kedy viete, že môžete bez obáv dôverovať tomu druhému, aj keď čelíte istej a nevyhnutnej smrti. Každý z nich má jednoduchú schopnosť, jeden vie prestrihávať zátarasy z ostatných drôtov, druhý sa zase vie šikovne prekopať pomedzi nevybuchnuté míny. Belgická ošetrovateľka dokáže liečiť rôzne druhy zranení prostredníctvom značne otravného QTE systému, psík sa vie prepchať cez malé otvory. Mnohokrát spolupracujú aj spoločne, kým ich osud znova nepošle odlišnými chodníčkami. Počas svojich putovaní natrafia na mnohé hlavolamy, ktoré príliš nezdržujú, no pôsobia osviežujúcim dojmom od všetkých tých výbuchov, strieľania a zakrádania sa pomocou jednoduchého, ale fungujúceho stealth systému.
Otáčanie rôznych pák, prepájanie rúrok, aby sa voda či plyn dostali tam, kam chceme či vytváranie priechodov pomocou dynamitu a plamienka. Zamrzí len, že sa situácie a spôsoby riešenia úloh sa začnú časom dosť opakovať. Rovnako nerušivo pôsobia aj početné pasáže, kedy sa naši hrdinovia musia vtesnať do okov ťažkotonážnych tankov a prebiť si cestu vpred, kým na nich útočia guľomety, raketomety či trebárs lietadlá zo vzduchu. Najpodarenejšími pasážami sú tie, v ktorých ovládajú obyčajné vozidlá a v pohľade na predok auta sa musia za zvukov historickej hudby vyhýbať rôznym prekážkam, čo celé vytvára ako keby čarovný štvorkolesový balet. Boss fight proti obrovskému obrnenému tanku, ktorý doprevádza klasická hudobná skladba Let čmeliaka od Nikolaja Andrejeviča Rimskij-Korsakova, je najjasnejším dôkazom toho, že hra bola vytváraná s citom pre detail a patričným umom, ktorý tvorcovia predviedli už pri posledných hrách s Raymanom.
Pozoruhodným kontrastom medzi krásnym, takmer až komixovo ladeným štýlom grafiky a reálnym vyobrazením hrôz vojny, sú verné „wiki“ informácie, ktoré vám v každej novej časti hry priblížia skutočné dianie počas bojov. Takmer vždy sa tieto fakty priamo dopĺňajú so samotnou hrou a ak si ich začnete čítať, tak budete zhruba tušiť, čo sa bude práve odohrávať (napr. Veľká podzemná vojna pod kopcom Vanquois na západe Verdunu či mohutný transport vojakov v približne 630 taxíkoch). Okrem citového pohladenia tak hra pôsobí aj ako neoceniteľná studnica nie vždy známych faktov, čo osobne považujem za vynikajúci prídavok k hrateľnosti. A to aj napriek tomu, že som mal miestami doslova pocit ako na hodine dejepisu. Jedinou vadou na kráse tu je Baron Van Dorf, nemecký generál, ktorého na unikajúcej vzducholodi stíhajú hlavní hrdinovia. Ten pôsobí až moc videoherne (unikanie na poslednú chvíľu, teatrálne komixové vystupovanie), a to bohužiaľ špatí krutému a realistickému pocitu z hry.
Okrem základných faktov sa budete môcť o konflikte a jeho hrôzach dozvedieť z bonusových predmetov, ktoré sú šikovne poukrývané naprieč hrou. Na ich získanie je síce potrebné viac, než len bezhlavo utekať, no hra si stále úplne nezakryje svoju prístupnú tvár a nájsť ich všetky tak nepredstavuje nejaký veľký problém. Valiant Hearts je mimochodom rozdelená do štyroch kapitol a prejdenie jej vám bude v priemere trvať sedem hodín, čo je vzhľadom na typ hrateľnosti a veľkú dávku emócií, ktoré ponúka, veľmi vhodne zvolená dĺžka.
Myslím si, že netrafím vedľa, keď poviem, že minimálne polovicu z pôsobivosti tohto diela zabezpečuje úplne bezkonkurenčný soundtrack, ktorý je zložený z mnohých klasických partitúr od rôznych interpretov a originálnych skladieb skomponovaných skladateľom Chance Thomasom (Unreal II, The Lord of the Rings: War of the Ring, James Cameron’s Avatar: The Game). Ten bravúrnym spôsobom vystihuje nielen momentálne dianie na bojovom poli, keď vojnovú vravu zosobňuje rýchlymi orchestrálnymi smyčkami s dominujúcimi plechovými nástrojmi, ale taktiež najmä pokojné pasáže, v ktorých dal vyniknúť prekrásnym klavírnym melódiám.
Táto adventúra ponúka niečo, čo sa v súčasnosti v hernej oblasti už príliš nenosí. Tým niečím je veľké srdce, ktoré sa vám začne javiť ako láskavé svetielko nádeje v tej nekonečnej hŕbe odosobnených a okamžite zabudnuteľných hier. Vie, že život nie je med a občas pocíti aj kyslú pachuť nespravodlivosti, no tá sila, ktorá z nej žiari, prehluší aj to zdanlivo najsilnejšie zlo. A viete čo? Tá jej sila nikdy nezhasne! Valiant Hearts: The Great War bol pre mňa skutočne krásny zážitok.
Informácie o hre
Žáner: Adventúra
Výrobca: Ubisoft Montpellier