Ten pocit, keď sa dvere kabíny otvorili a my sme po prvýkrát uvideli Kolumbiu v celej jej kráse! Socha proroka Comstocka sa týčila k nebesám, ktoré boli na dosah. V tom momente sa začal príbeh, ktorý sa hlboko vryl do našej mysle a takmer spôsobil, že sme v kníhkupectvách zúfalo hľadalo Princípy kvantovej mechaniky od Rosalindy Lutece. Burial at Sea – Epizóda 1 a Epizóda 2, dve bodky za úžasnou sériou BioShock. Dve bodky, to je priveľa na to, aby bol koniec, a primálo, aby bolo pokračovanie.
V čase, keď sme vám priniesli recenziu na prvú z dvoch epizód príbehového rozšírenia pre BioShock Infinite, Burial at Sea, ešte nebolo jasné, kam až bude návrat do podmorského mesta Rapture viesť. Dnes vieme, že štúdio Irrational Games končí a že BaS je rozlúčkou a uzatvorením kultovej série BioShock.
Druhá epizóda bezprostredne nadväzuje na prvú. Výraznou zmenou oproti „jednotke“ je výmena pozícií, a my sme sa tak vôbec po prvýkrát v histórii BioShocku ujali ženskej postavy. Áno, hráč sa stáva krásnou Elizabeth, je tu však jedno veľké „ale“…
Splinter Cell v sukni
So zmenou protagonistu úzko súvisí aj gameplay, ktorá je taktiež, čo sa týka univerza BioShock, revolučná. Zatiaľ čo v koži Jacka či Bookera sme nepriateľom čelili neochvejne a žiadny z nich pre nás nepredstavoval väčší problém – a to dokonca ani v skupinách –, Elizabeth predsa len nie je z takého tvrdého cesta ako jej otec, a tým pádom musí postupovať sofistikovanejšie. Pre hrdinu z prvého BioShocku bol ikonický Big Daddy len kusom železa, ktorý Jack s prehľadom poslal do večných šrotovísk, a Booker DeWitt si dokázal poradiť so všetkými ozbrojenými zložkami Kolumbie – o rebeloch ani nehovoriac. Ako Elizabeth sme však museli rýchlo zabudnúť na first-person akciu v pravom slova zmysle. Big Daddy bol pre nás prekážkou, ktorej bolo potrebné sa vyhnúť, a smrteľná pre nás bola už druhá rana od akéhokoľvek protivníka.
Takzvané „stealth“ prvky sú prítomné vo všetkom. Arzenál zbraní sa nám obohatil o mini kušu strieľajúcu uspávacie či omračujúce šípky, pribudla možnosť zakrádania sa, využívať sme mohli aj nový plazmid ponúkajúci neviditeľnosť a videnie cez steny či iné prekážky, k dispozícii nám boli už aj vetracie šachty a nenásilný štýl gameplay uzatvára síce tvrdý, ale nie smrteľný „knockout“ v podobe úderu do záhlavia. Pomocou už zmieneného plazmidu „Peeping Tom“, vo voľnom preklade „Špehujúci Tom“, sme presne vedeli nielen to, kde sa nachádzajú nepriatelia, ale farebná indikácia nám pomohla orientovať sa aj v tom, či o nás protivníci vedeli alebo nie.
Úplnou novinkou je aj možnosť nájsť vylepšenie pre niektoré z vašich plazmidov, čo do istej miery kompenzuje absenciu vyššieho počtu nových schopností či takýchto špeciálnych prvkov všeobecne. Celkovo sme mali možnosť počas hry využívať štyri plazmidy: „Old Man Winter“, teda „Starcovu zimu“, „Possession“, teda „Ovládnutie“, už zmieneného „Špehujúceho Toma“ a kvarteto uzatvára ďalšia defenzívna novinka s názvom „Ironsides“, voľne preložené ako „Železné boky“. Aj keď ide o historicky najnižší počet dostupných sér umožňujúcich genetické modifikácie a mutácie (plazmidy a vigory), tento fakt sme si počas hrania len málokedy uvedomovali. Väčšinu hry sme strávili v podrepe, snažiac sa o nepozorované priblíženie sa k protivníkovi a jeho následné omráčenie, prípadne o úplné vyhnutie sa kontaktu.
Počas približne 4,5-hodinovej hry sme takmer výlučne používali neviditeľnosť, ktorá nám, po nájdení príslušného vylepšenia, takmer vôbec neznižovala hodnotu našej EVE, teda substancie potrebnej na používanie plazmidov. V podobnom duchu „centralizácie“ sa nieslo aj používanie zbraní. Najväčšou oporou nám bola kuša, ktorá okrem svojej tichosti ponúka aj výhodu opätovného používania šípok, hoci nie vždy bola táto možnosť k dispozícii.
Slabšie ako Epizóda 1
Aj keď atmosféram Kolumbie či Rapture v kombinácii s používaním nadľudských schopností sa vyrovná máločo, sila BioShocku vždy tkvela v rozprávaní príbehu, v jeho zápletke a konečnom rozuzlení. Ken Levine nám hlavu zamotal už v samotnom úvode Epizódy 2, čo by ani v najmenšom nevadilo, ak by sme sa v neskorších fázach hry dočkali uspokojivého vysvetlenia.
Ak by nešlo práve o BioShock, uspokojili by sme sa s predloženou úrovňou narácie a motivácie Elizabeth pokračovať vpred, v rámci takéhoto veľkého formátu, teda labutej piesne Kena Levina v univerze neobmedzených možností, zvratov a dych berúcich odhalení, sme však pri záverečných titulkoch zostali sklamaní. V konečnom dôsledku do seba síce jednotlivé časti skladačky zapadli a my sme získali ucelený obraz o celej sérii BioShock – a ak bolo práve toto cieľom, potom opäť klobúk dole –, ale pocit z prejdenia druhej epizódy Burial at Sea nebol ani zďaleka taký jedinečný a úžasný, ako tomu bolo pri Epizóde 1 či pôvodnej hre BioShock Infinite. Miestami sme sa v rozprávaní príbehu strácali, konanie Elizabeth nám prišlo umelé, nepresvedčivé a bez pointy, a niektoré drobnosti zostali neobjasnené. Príbehovo sme Epizódou 2 skôr chvatne preplachtili a na „silný moment“ sme čakali márne. V niektorých pasážach hry nás zdržoval stereotypný „stealth“ systém, ktorý by sme uvítali s náručou dokorán, ak by bol okorenený napríklad vyššou interakciou s prostredím. Jediným takýmto prvkom bolo rozoznávanie povrchu, po ktorom sme sa pohybovali: pri kráčaní vo vode či po črepinách nás bolo počuť už z diaľky, zatiaľ čo koberec tlmil hlučnosť našich krokov.
Titul BioShock Infinite: Burial at Sea – Epizóda 2 mohol, a možno aj mal, byť veľkolepým zavŕšením veľkolepého videoherného príbehu, v konečnom dôsledku sa nám však do rúk dostalo niekoľko posledných kúskov rozsiahlej mozaiky BioShocku. Spletitosť príbehu z dielne Irrational Games je v mnohých ohľadoch neprekonateľná, a práve toto nás pri dohraní Epizódy 2 oslovilo najviac. Nie epizóda samotná, ale celok, z ktorého budeme aj po dlhých rokoch radi oprašovať prach.
Informácie o hre
Žáner: akčna
Výrobca: Irrational Games
Distribútor v GB: 2K Games
Distribútor v SR: Cenega